Mamika

Gumkáči. Bolo ich zo sedem. Takmer stála partia, čo každý deň si robila u nej mejdan. Mila mala najlepší byt. Bola tam nielen elektrina, ale i plynové kachle a v kúpeľni vaňa a prietokový ohrievač. Vaňu síce málokedy niekto potreboval. S okolkami už dávno prestali.
”Čau, Mila“, oslovila ju Eva a vtisla jej do ruky gumkáča. Dnes netrochárčila. Bola to až dvojlitrová fľaša od Coca-Coly naplnená lacným bielym vínom zo stánku na blízkom trhovisku. Mila si odpila riadny glg. Teplo sa jej rozlialo po prázdnom žalúdku. Hneď jej bolo lepšie. Každý si sadol, kde sa dalo. Ešte teplú perinu odtisli do kúta. Vytiahli slaninu a chlieb. Doniesla doštičku, nôž, cesnak a cibuľu. Krákali. Jedli. Nálada stúpala. Gumkáči, tak ich v duchu volala, podľa fliaš v ktorých nosievali víno, boli teraz jej celý svet, jej nová rodina. Stará, pôvodná sa postupne na ňu vykašľala - vymreli si po jednom. Ešte aj mamika, ktorej toľko verila, si pred pár dňami zomrie. Náhle si zomrie a svoju jedinú dcéru nechá tak. Sľubovala si, že ma doopatruješ, mamika moja. Ešte, že si mi týchto poslala do cesty.

”Čo čušíš? Zas myslíš na mamiku? Veď daj už s ňou pokoj. Kecaj dačo normálne“, vracala ju do skutočnosti Eva.
”Veru, bež navariť hosťom kávy a potom si čum do blba koľko chceš“, vyhlásil autoritatívne Džidži. Jano, zvaný Špako, ktorému stačilo na akúkoľvek komunikáciu s kýmkoľvek zo desať vulgárnych slov, vytiahol cigarety. Našúľal si ich z pozbieraných ohorkov. Z večera mu ich nikto nefajčil, no nad ránom, keď už spoločnosť nič lepšie nemala, boli dobré.
”Poď, ideme im spraviť kávu“, vytiahla za ruku Ľudmilu Eva.
”Milka, žični päťeurovku, teda vráť. Tvoja mama si odo mňa pred rokom požičala 150 korún“, šomrala, keď osameli. Ľuda vedela, že to nie je pravda, ale vytiahla peňaženku, v ktorej boli posledné tri sivé päťeurovky. Eva sa pahltne na dve vrhla.
”Zajtra ti kúpim víno“, sľúbila. V kuchyni, kde ešte boli badať zvyšky bývalého poriadku, ponalievali do ulepených, len opláchnútych hrnčekov kávu. Načo zbytočné maznanie, veď aj tak má každý svoj. Večer sa nevydaril, hoci sa pilo, ako zvyčajne. Susedky z druhých dvoch bytov radšej zaľahli spať s vatou v ušiach. Štvrtý byt bol tmavý, lebo jeho majiteľka a zároveň právoplatná majiteľka celého domu, sedela ako na tŕňoch. Keď sa ozval vchodový zvonček, vyskočila a bežala otvoriť. Vplávala, vlečúc za sebou do zadymeného šera, dvojmetrového chlapa. Všetci, vyziabnutí päťdesiat kilogramoví ľudkovia, zmĺkli. Majiteľka celého domu, Gita, žiariac šťastím, predstavila svojho snúbenca. Má aj 9 bratov.
”Vždy som chcela veľkú rodinu“. Hneď sa ale vytratili do jej bytu. Chvíľu trvalo hrozivé ticho.
”Kde tá stará rašpľa prišla k tomu vyžratému prasaťu?“, spýtala sa za všetkých Eva.
”Dopraj jej ho. Veď tá chlapa asi v posteli v živote nemala. Len čo tu ja 32 rokov bývam, bola viac v blázinci, ako doma“, čičíkala ju Ľuda.
”Z toho nič dobré nekuká“, takmer spisovne a veštecky vyhlásil Džidži. Ani netušil, akú ma pravdu.

Večer už nemal správne grády. Radšej sa všetci porozchádzali síce do provizórnych, ale svojich obydlí. Ľuda osamela. Rozplakala sa. Víno už nebolo, tak spomínala na mamiku, kým trhane nezaspala. Udalosti dostali rýchly spád. Do týždňa sa majiteľka domu vydala. Jeden zo švagrov prevzal za ňu plnú moc, celú jej svojprávnosť. Konal rýchlo a tvrdo. Všetkým nájomníčkam zrušil bývanie, ktoré doteraz fungovalo na ústnej, právnicky nepodloženej dohode. Dom predal významnej firme. Mladomanželia sa odsťahovali do Košíc. Keď ženu prídu niekoľkokrát ”upozorniť“ stokiloví cigáni, tak si to rýchlo rozmyslí. Obe susedky si objednali najbližší sťahovák a vrátili sa bývať k rodine. Mila nemala kam. Smrti sa tiež nebála. Právne nemala na nič nárok. Triezvej sa jej už tiež nechcelo žiť ani byť, tak bola stále viac, či menej opitá. Z postele už stávala len kvôli záchodu, alebo novej fľaši.

”Mamika to buď zariadi, alebo si príde po mňa!“, utešovala sa v slzách. Naoko jej ponúkli nový byt, ale vykľula sa z toho len slobodáreň. Sľúbili jej obrovské odstupné, celých dvestotisíc, čiže necelých 7 000 euro. Posledné zbytky zdravého rozumu jej povedali, že za to byt nekúpi. Raz, keď musela ísť na poštu pre sociálku a asi o dve hodiny sa vrátila, stuhla. Z bytu jej vynášali nábytok. Vrieskala, kopala. Dostala facku, že odletela.
”Kam vlastne odvážate moje veci?“, zmohla sa na rozumnú otázku.
”Predsa k tvojej Eve“, zakričal jej ktorýsi z milosti. Eva bývala o ulicu ďalej a rázne protestovala. Stačilo gesto a zaliezla. Tých pár kusov Miliných vecí pohodili na chodbe. Takmer zaterasili vchod. Keď všetko stíchlo, pustila Eva Milu do svojej starej garzónky. Čo vošlo, dotiahli dnu. Potom sa opili do nemoty. Ráno ich zobudil Džidži, že na dome už robí čata chlapov i s mechanizmami. Mila len zaúpela: ”Mamika pomôž!“ Ostatné už nebolo rozumieť, lebo sa stiahla do kúta a hystericky fikala. Samaritánsky naliali do nej zvyšky rumu, aby zaspala.
Kamaráti nesklamali. Striedavo si ju brali do svojich chatrných dier. Keď sa jeden ”prejedol“ jej nočných halucinácií, vzal si ju, zvlášť po prísune peňazí, iný. Zakaždým to brala ako mamikine prianie. Až raz sa jej sníval s mamou veľmi živý sen, alebo to bola pravda? Prosto tam mama stála živá.
”Ahoj Ľudmilka moja“, pozdravila ju ohúrenú.
”Ako sa tam máš? Kedy si už pre mňa prídeš?“, zaúpela Mila.
”Robíš mi starosti, ale pre teba si ešte neprídem. Teraz sa už mám dobre. Včera sem prišla Pavlínka, pamätáš sa, moja najlepšia kamoška.“
Zmizla.
”Mamika, počkaj“, skríkla zúfalo.
”Zas ti šibe? Drichmi konečne,“ zvrieskol na ňu Džidži.
”Mal som sprostý deň. Chcem sa vyspať. Včera len pár metrov odo mňa vyletel nejaký magor s autom na chodník. A predstav si, vieš koho pripučil na múr? Tú krivú Pavlínu“, rozprával v polosne.
Vnímala ho len napoly. Keby nebývali v pivnici, okamžite vyskočí z okna. Jej mamika ju definitívne zradila. Nechce prísť vziať si k sebe svoju malú Milušku!

Veštica Helga