Bratislavské bosorky, kati, múmie a ...
Určite máte svoje obľúbené mystické miesta. Je ich plno po celom Slovensku. Staré hrady, zrúcaniny, krížne cesty, jaskyne, lesné zákutia, v ktorých za jasných nocí určite môžu tancovať a šantiť víly. Fantázia našich predkov bola oveľa živšia ako naša, zahltená umelými horormi a predramatizovanými trilermi, v ktorých už nie je miesto na ľudskú fantáziu. Vyhľadajte si v knižniciach, archívoch, či hoci i na internete niečo zo starých, mystických, či strašidelných časov. Začítajte sa aspoň do tohto motivačného článku...
Právo meča
Popraviská, upaľovanie čarodejníc, či ich topenie v Dunaji, posledný bratislavský kat... Aj to je história práva a spravodlivosti v kráľovskom meste Bratislave. Najstarším písomným dokumentom, ktorý upravuje výkon spravodlivosti na území mesta je mestské privilégium Ondreja III. z roku 1291. Ich súčasťou bolo i hrdelné právo - právo meča. Pred udelením mestských práv sa na území sídla vykonávali tzv. Božie súdy, ktorých história siaha ku Keltom a germánskym kmeňom. Až potom boli využité cirkevnou mocou. Inkvizícia bola založená na koncile vo Verone roku 1183 pápežom Luciusom III.
Samostatnou kapitolou raného novoveku je hon na čarodejnice. Vyplývala z viery na existenciu diabla a jeho pomocníčok - stríg. V predvečer sviatku svätého Mikuláša 5. decembra 1484 sa pápež Inocent VIII., známy ako mecenáš renesančných umelcov, rozhodol vydať bulu proti čarodejniciam. Urobil tak na naliehanie dvoch dominikánskych mníchov Heinricha Institorisa a Jakoba Sprengera z Nemecka, ktorí boli posadnutí hľadaním bosoriek. Tí v Nemecku rozpútali peklo, spísali a vydali známe dielo Kladivo na čarodejnice - pravidlá, kde a ako hľadať diablom posadnutých, ako ich donútiť k priznaniu a následne mučiť. Na hraniciach horeli bez rozdielov mladé i staré ženy, chudobné, ale aj bohaté. Na koho padlo obvinenie z čarodejníctva, mal len malú šancu prežiť. Procesy s čarodejnicami neobišli ani naše územie a zakázali ich až za vlády Márie Terézie.
Podľa Knihy priznaní slobodného kráľovského mesta Bratislavy bolo od roku 1602 vynesených za približne 150 rokov asi 400 rozsudkov za bosoráctvo. Prvá bratislavská bosorka - Agáta Tóthová Borlobaschinová z Podunajských Biskupíc bola upálená 24. mája 1602 na hranici postavenej na rozhraní medzi Župným a Hurbanovým námestím. Bosorky boli nielen upaľované na hranici, v Bratislave ich topili i v dunajských vodách. Trest mal podobu Božieho súdu. Priznanie sa získavalo po krutom mučení - vinníka zbičovali, lámali mu prsty na rukách, týrali rozžeravenými uhlíkmi či španielskou čižmou, naťahovali na škripec. Za menšie zločiny sa trestalo pranierom alebo klietkou hanby.
Popravy
Popravy odsúdených sa vykonávali nielen na popravisku pred Michalskou bránou. Ďalšie popravisko bolo na Hlavnom námestí. V roku 1772 postavilo mesto murovanú šibenicu na mieste, kde sa dnes nachádza Trnavské mýto. Popravy boli medzi ľudom obľúbeným divadlom. Prizerajúci sa v deň popravy nemuseli pracovať, hostince boli plné ľudí. Popravy vykonával mestský kat, ktorý býval spočiatku v byte na radnici, neskôr sa presťahoval do bytu v najužšej bratislavskej ulici - Baštovej. Spočiatku si remeslo kata obyvatelia mesta vážili, nepovažovalo za nečestné ani nečisté. Podľa dávneho práva kat totiž iba vykonával spravodlivosť, keď podľa zásluhy trestal tých, ktorí sa zločinným správaním previnili voči pravidlám slušného spolunažívania. Kat pôvodne len stínal hlavy odsúdencov, kým mučenie a ďalšie druhy popravy, ako napríklad vešanie, upaľovanie, lámanie v kolese, topenie, rozštvrtenie a podobne, vykonávali zväčša jeho paholkovia. Až neskôr sa ho obyčajní ľudia radšej stránili. O miesto kata prestával byť záujem. Posledným vykonávateľom tohto krutého remesla v Bratislave bol Augustín Spindler. Popravy vykonával do roku 1844. Zločincov mesto väznilo v mestskom žalári v podzemí radnice, kde je dnes expozícia feudálnej justície Múzea mesta Bratislavy. Okrem toho sa ako väzenie používali kazematy Vydrickej brány a v baštách mestského opevnenia.
Popravený kat
Prešporský súd vymeral švajčiarskemu katovi obvyklý trest za zlodejstvo – smrť obesením na šibenici, ktorá stála pred Michalskou bránou na rozhraní dnešného Župného a Hurbanovho námestia. Rozsudok vykonali hneď na piaty deň, a to v stredu pred sviatkom Božieho tela, čiže 2. júna 1518. Popravu prišiel vykonať viedenský kat Michal, ktorého kedysi kat Hans na potulkách svetom sám okradol.
Na území Slovenska upálili v stredoveku asi 400 bosoriek
Prvú v roku 1602 v Bratislave a poslednú o 134 rokov neskôr v Žiline. Posledná vošla do historických análov ako Kárová, jej rodné meno sa nezachovalo. Mala však povesť krásavice z Bytče. Údajne išlo o poslednú upálenú bosorku v celej strednej Európe. Agátu Marešovú, 45-ročnú matku ôsmich detí, hodili do Váhu so zviazanými rukami a nohami. Vraj sa vedela premeniť na žabu a ako žaba uriekla manželku správcu Likavského hradu Františka Palugyaia. Písal sa rok 1630. Ak sa v rieke utopí, dokáže svoju nevinu, ak nie skončí na hranici. Utopila sa. Dora Struhárová z Ihráča podstúpila všetky inkvizítorské mučenia ako 80-ročná starenka. V roku 1642 ju kati prinútili k priznaniu, že čarovala s konskou lebkou a husacími vajcami. Jednou z pamiatok, ktoré pripomínajú temnú minulosť mesta, je reliéf v dlažbe od sochárky Ľudmily Cvengrošovej na Hurbanovom námestí.
Prečo postavili na Krížnej ulici v 18. storočí kaplnku?
Richtár mohol vyniesť rôzne tresty smrti: lámanie kolesom, utopenie v rieke, jazere či studni, spálenie zaživa, pochovanie zaživa, nastoknutie na kôl, zavesenie na hák, štvrtenie, sťatie, obesenie a neskôr aj zastrelenie. Popravisko bolo pôvodne na Hlavnom námestí, pred radnicou. Tam sa vždy narýchlo postavilo lešenie či vysoké pódium. Neskôr ho premiestnili pred Michalskú bránu. Nakoniec bývalo za rázcestím dnešnej Trnavskej a Vajnorskej ulice, dnes známym ako Pri starej prachárni. Keď mestský kat viedol odsúdeného z mesta, peši alebo na káre, zastavil sa s ním iba raz – pri Rozlúčkovej kaplnke. Bola to trojboká malá stavba v barokovom slohu. Na každej strane mala niku s plastikou z pieskovca: Pannu Máriu, sediaceho trpiaceho Krista a ukrižovaného Krista. Nad rímsou boli postavičky anjelov a nad nimi cibuľovitá strecha. Autor kaplnky ani autor plastík už nie sú známi. Pri kaplnke čakali odsúdeného príbuzní a priatelia. Tu sa s ním mohli naposledy rozlúčiť. Potom už odsúdenca sprevádzal na popravisko len kat a hajdúsi. Na konci cesty čakal kňaz, ktorému sa mohol vyspovedať.
Bratislava má nielen relikvie, ale aj múmie svätcov
To, kde sa nachádzajú, zväčša vedia iba veriaci. Mumifikované telo sv. Jána Almužníka sa nachádza v Dóme sv. Martina v relikviári. Svätec bol známy tým, že pomáhal chudobným. V kostole Františkánov sa nachádza múmia svätca, sv. Reparáta. V 4. storočí bol horlivým hlásateľom evanjelia v meste Noli pri Neapole, pre jeho vieru a milosrdenstvo k ľuďom iného presvedčenia ho umučili – odsekli mu jazyk a uťali pravú ruku. Reparát je dnes patrónom prenasledovaných a tých, ktorí chcú svoj život zmeniť, opraviť, ale tiež študentov. Relikviár je voľne prístupný v kostole.
Minulosť pochovala zem
Kaplnku sv. Jakuba objavili pri výkopoch v polovici 90. rokov. Objavili ju náhodou v 90. rokoch pri výkopových prácach. Pokladá sa za najstaršiu odkrytú stredovekú sakrálnu stavbu na území mesta. Rotundu s kruhovou loďou postavili asi už koncom 11. storočia. Rotunda sa nachádzala na cintoríne, ktorý sa rozprestieral medzi Starou tržnicou a Manderlákom. Vedľa bol kostol sv. Vavrinca, ktorý bol farským chrámom predmestia Dunajskej a Špitálskej. Kamenná rotunda bola v hĺbke 3,5 až 4 metre, čo bola vtedajšia úroveň terénu. Kostnica slúžila na ukladanie kostí zo zrušených hrobov. Pri výskume sa našla v rotunde minca – viedenský fenig, datuje výstavbu na zač. 13. storočia. Pre verejnosť je kostnica otvorená len počas dňa otvorených dní samosprávy koncom apríla.
”Dedina duchov“ - Seelendorf
Na predmestí Bratislavy, za jej hradbami v priestore dnešnej Račianskej ulice sa ešte v 16. Storočí nachádzala obec Seelendorf, čiže ”Dedina duchov“. Jej idylické okolie - háje, lesy a vinohrady – poskytovalo možnosti na pookriatie, ale aj na usporadúvanie bujarých zábav. Prostí Bratislavčania si vytvárali od Seelendorfčanov odstup. Tí najviac poverčiví šírili chýry, že nad domami dediny lietajú v noci strigy a čarodejníci. Za tureckého obliehania Bratislavy bol Seelendorf zmietnutý zo zeme. Ostal len malý kostolík, ktorý bol v mapách mesta zaznamenaný ešte začiatkom 19. storočia. Po čase, keď Turci a Tatári odtiahli, rumovisko navštívili prví Bratislavčania. Boli zhrození. A tak vznikali povery.
Ovídiovi Faustovi sa podarilo získať písomný záznam farára Scherza z Blumentálu z roku 1840. Začítajte sa i do jeho vydaných kníh, či písomnej pozostalosti tohto známeho a zanieteného bratislavského archivára. Hrob má na Martinskom cintoríne v Bratislave. Dozviete sa nielen túto povesť, ale mnoho a mnoho ďalších. Možno sa pri nich blahosklonne pousmejete, ale rozhodne sa nudiť nebudete. Priblíži vám mentalitu ľudí z dávnych dôb.
Zdroj: Rôzne archívne dokumenty a články