Nevesta
”Ale, mami“, odvrával ako za čias, keď bol dieťa.
”Ona je fajn. Mňa preceňuješ, veď som tvoj jedináčik“, argumentoval a ňúral v mojej kuchyni niečo dobré pod zub.
Uznávala som, že možno má pravdu. Žiadnej matke jediného syna nepadne dobre príchod novej nevesty. Je nová, mladá a milovanejšia. Chystávala som preňho dobroty, čo mladé gazdinky nedokážu a čakávala na jeho príchod. Viem, podplácala som ho, lákavala, len aby vzácne chvíľky synovej lásky neuvädli.
Manžela som nahovorila, aby sme poprerábali rodinný dom. Sami sme sa stiahli do zadného kúta dlhého dvora. Mladí čakali dieťa. Nevesta nebola veľmi nadšená, ale nechala sa prehovoriť, lebo prenajatej garsónky už tiež mala dosť. Nechcela som byť nespravodlivá. Všemožne som sa hrešila a vyhovárala si to, ale jej príchodom sa nám začalo všetko rúcať. Akoby sa nám dobré časy skončili. Manželovi sa priťažilo. Jedna choroba striedala druhú. I moje zdravie začalo hrdzavieť. Syn k nám chodieval menej, ako keď býval v meste. Keď prišiel, tak si nalial. To, čo je v hrncoch pod pokrievkou, ho prestalo zaujímať. Vidiac jeho trápenie, zastávala som ju.
”Ťarchavosť robí so ženami divy“. Vďačne na mňa pozrel, ale bol to súcit so mnou. Už neprotestovával tým detským ”Ale, mami“.
Len náš kohút, majiteľ piatych sliepok, nespútaný ľudskými konvenciami, k nej prejavoval zjavnú agresiu. K nám prejavoval odjakživa zdvorilý odstup. Vždy mi bol smiešny, ako si vyžadoval úctu. Napokon, bol aj mimoriadne pekný. Perie mal lesklé a pestré, ako z detskej obrázkovej knihy. Volala som ho Romualdo.
Raz, keď som bola sama doma, vyzerala som von z okna. Nevesta vchádzala do dvora a spadla. Možno sa šmykla na slepačinci, či zle stupila, neviem. Zľakla som sa, či si neublížila. Bežala som po sveter, že jej idem pomôcť. Vo dverách som sa zháčila. Ohromená som sa tíško stiahla späť. Nezazrela ma. Ako zmyslov zbavená schytila o šopu opreté železné hrable a nimi tĺkla úbohého kohúta. Kohút škrečal a ona s tým osemmesačným bruchom behala po dvore a tĺkla nebožiaka, kým z neho nevybehli črevá. Poobzerala sa, oprela skrvavené hrable o múr a vošla do svojich dverí, nechajúc zohavenú mŕtvolku tam. Musela som sa napiť vody a na chvíľu si sadnúť. Potichu som sa vykradla, zhrabla kohúta do krabice a vhodila do kontajnera. Zakopávanie by som nezvládla. Vedela som, že poobede chodieva spať, tak som vedrom vody aspoň obliala trávu, aby sa spláchla krv.
Na kohúta sa pýtali, ale ja som zahovorila, že asi ušiel. Nikto mi neveril. Upodozrievali ma, že sme ho zjedli. Manželovi sa zo dňa na deň priťažovalo viac a viac. Už ho prevážajú z nemocnice do nemocnice. Boh mi odpusť, ale keď išiel prvý raz, vraj na týždeň, tak som sa i potešila, že si oddýchnem od ufrflaného pacienta. O dva dni mi už bolo za ním smutno. Teraz mi je za ním smutno už dva roky a natrvalo. Išlo to neuveriteľne rýchlo. Môj život osirel. Najprv som stratila syna. Viem, len sa oženil. Tak to má byť, ale pusto po ňom mi ostalo. Občas si spomeniem na kohúta Romualda. Už sa neodvážim mať iného. V ten deň som porezala i všetky jeho sliepky. Len so psom, mojím staručkým Belkom, si rozumiem. Vždy to bol prítulný psík. Zo začiatku mal aj Violu rád. Teraz do nej vrčieva. Martinka, môjho jediného vnúčika zbožňuje, aj keď mu, ako dieťa niekedy robí zle. Martinko ho potom objíma. Vidím, že nevestou hnev len tak lomcuje. Ale malý len psa a mňa. Pre objatie jeho rúčok sa ešte oplatí žiť.
Keď som sa raz vracala z nákupu, zazrela som na našom dvore cudzieho muža. Najprv mi nič nenapadlo, no potom som prišla bližšie. Viola ešte stále pridržiavala zdochýnajúceho psa. Zverolekár si balil príručnú tašku. Ani som neodpovedala na jeho slušný a jej falošný pozdrav. Ledva som vbehla dnu. Trasúcimi rukami som si vybrala nitroglycerín, dala pod jazyk a zvalila som sa na posteľ. Obraz v psích očiach mi nezachádzal z mysle. V ten deň som z postele nevstala. Neotvorila som, ani keď búchali na dvere Martinkove pacinky. A vtedy som jasne počula výbuch zlostných slov: ”Bodaj by ste zdochli, len zavadziate“. Rozplakala som sa bezmocnou ľútosťou.
Čas sa nevráti a božie mlyny melú pomaly, ale isto. Tie slová mali môj hlas. To som ja tak vyškrekla na svoju svokru, keď bola zo začiatku proti mne.
Veštica Helga