Podvedená
Sedím sama v studenej kuchyni a je mi nevýslovne smutno. Vstala som, zapálila si sviečku a chvíľu som sa úpenlivo modlila. Pozvoľna zo mňa smútok opadol a mne sa samovoľne začali vynárať chaotické spomienky.
„Mami, cigánka chodí po domoch a žobre. Dajte jej niečo, lebo som ich raz podvečer videla, ako čarujú pri ohni a preklínajú tých, čo im nič nedali, aby im polovica hydiny pokapala“, pribehla som udýchaná k domov.
„Veď sa neboj“, utešila ma mamka. O chvíľu naozaj prišla i k nám Rómka v pestrom oblečení. Zavolala ma k sebe, vzala mi do rúk moju detskú ľavú rúčku, zadívala sa na ňu a hovorí mi.
„Dievča zlaté, ty nebudeš mať ľahký život. Neraz ťa podvedú, ale ku koncu života sa ti všetko na dobré obráti. Budeš mať dobrého muža“. Mama jej dala nejaké vajíčka a kus slaniny. Cigánka spokojná odišla, ale mne ostal strach v hlave. Potom som to vypustila z hlavy. Bola som mladučká, pekná a zaľúbená. Vydávala som sa z veľkej lásky. Manžel bol pekný a veselý, hlavne, keď si v spoločnosti seberovných kamarátov vypil. To som však zisťovala až neskôr. Manželstvo sa nevydarilo. Cítila som sa podvedená. Nakoniec bola rada, keď sa po niekoľkých rokoch rozpadlo. Prebrala mi ho iná žena.
„Veď ona neskôr príde na to, čo si vzala“, utešovala som sa. Prestala som byť mladučká a veselá. Zostala som vážna a až pedantne šporovlivá. Nedopriala si ani do seba, ani na seba a ani mojím dvom zlatučkým dcérkam. Bála som sa už nadviazať akýkoľvek kontakt s iným mužom. Cítila som sa životom veľmi podvedená. Neplakávala som, nenadávala, zaťala som sa, Raz som si prečítala nejaký horoskop. Ste precitlivelá, nemáte ekonomické myslenie a ani nepriťahujete väčšie peniaze. Dávajte si pozor na zlodejov. Nepotešilo ma to. Ale život bežal ďalej.
V jedno ráno som zaspala. Ponáhľala som sa do práce, naskočila som na poslednú chvíľu do preplneného autobusu. Až v práci som si všimla, že mám otvorenú kabelku – a v nej takmer nič. Chýbala peňaženka i puzdro s dokladmi. Skoro som omdlela od sklamania, zlosti a pocitu podrazu. Šéf sa dal obmäkčiť mojím srdcervúcim plačom a chaotickým vysvetľovaním. Poslal ma na políciu a povybavovať si doklady. Kto to nezažil, nevie si predstaviť, koľko je s tým vybavovania po úradoch.
V jednej slabej chvíľke po dvoch deci červeného, keď som si bezcieľne listovala v časopise, uvidela som reklamu na vešticu cez telefón. Tak som si zavolala. Nadiktovala som dátum narodenia a krstné meno Eva a spýtala som sa, čo ma ešte v živote čaká. „Boli ste vydatá, ale deti odišli. Ešte sa nevydali, asi išli študovať a bývať na internáty. Mali ste dve dcérky“. Stále neviem pochopiť, ako to tie kartárky vedia, keď karty sú len farebné papierové obrázky. „V živote vás často podviedli a mali ste veľa strát. Aj manžel vám zomrel, že?“ Musela som v duchu súhlasiť. „V mladosti vás veľmi, ale len tajne obdivoval jeden chlapec. Vy ste si ho nevšímali a vydali ste sa za krajšieho, ale neboli ste s ním šťastná. Ten muž vám do troch mesiacov príde znovu do cesty. Žena sa s ním rozviedla. Žije sám. Teraz máte znovu šancu, nepodveďte samu...“ Prerušilo nás. Došiel mi v mobile kredit. Teraz som nechtiac podviedla ja tú milú, múdru vešticu. Veď som jej ani nepoďakovala.
Poučená životom aj som jej verila, aj nie. Ale verte mi, sledovala som každého muža. Veď sa za tie roky musel zmeniť, zostarnúť. Najhoršie bolo, že som ani presne nevedela, ktorý to bol. Vtedy som bola sexi a o chalanov som naozaj nemala núdzu.
Jedno sobotné ráno, tak ako to občas robievam, aby som sa skôr prebrala, poslala som si cez mobilovú SMS horoskop na dnešný deň. „Pozor na peniaze“, varovali ju. Hoci bola sobota a ešte ani poriadne svetlo, išla som do obchodu a zaplatiť šeky na poštu. Za rohom ma oslovili traja Rómovia s veľkou igelitkou.
„Mladá pani, postojte na chvíľu.“ Otočila sa. Postupovali tak, že ma zatlačili do kúta. Bolo ešte trochu šero a navôkol nikoho. I tak som nebola presvedčená, že by mi niekto prišiel na pomoc.
„To sme nakradli po supermarketoch. Je tam plno vecí. Budú sa vám hodiť. Pozrite". Rifle, bunda, tričká. Všetko bolo dokonale zabalené v zalepených obaloch. Priplichtili sa i ďalšie dve cigánky. „To sa vám oplatí. Budete mať darčeky. Rýchlo, nech nás nechytia policajti. Idú po nás. Kúpte a choďte rovno domov. Uvidíte, ako budete spokojná. Veď je to takmer zadarmo“, presviedčali a tlačili sa na mňa. Ozvala sa vo mne lakomosť. Všetko za osemsto korún. Vytiahla som, vyplatila. Ešte tam máte 200 Sk, videla som, v puzdierku“, žobronila Rómka. Veď čo je to na jedného. Nech aj my z toho niečo máme pre detičky,“ lakomila sa výhražne veľká tučná cigánka. Tak som jej ich pre istotu dala. Ešte mi vytrhnú kabelku. Aj doklady sa draho predávajú. V inom puzdre mám ešte 5 000 na šeky. V podstate vo mne ale vibrovalo šťastie. Toľko vecí, aspoň na 10 balíčkov. Niečo si nechám, niečo darujem. V momente som zabudla na varovanie intuície i horoskop, aby som si dala pozor na peniaze. V okamihu Rómovia zmizli.
Len čo som prešla pár krokov, opadlo nadšenie a zaplavil ma silný pocit, že som sa nechala podviesť. Hoci som sa presviedčala, že ľuďom treba veriť, ponáhľala som sa domov s malou dušičkou. Doma som náhlivo roztrhávala jeden balíček za druhým. Hneď zbadala amatérske balenie. Tričká mali fľaky, ostatné veci boli nosené a špinavé. Rifle boli roztrhané. Posadila som sa doprostred izby na zem a rozplakala som sa. Cítila som sa oklamaná.
„Cigáni prašiví,“ zlostila som sa i sama na seba. Jedny nohavice ešte boli nositeľné. Preperiem a vnútim ich synovcovi. Poviem, že to mám od známej. Ostatné veci som nahádzala naspäť. „Tak mi treba,“ nadávala som si. „Do kostolnej pokladničky sa ti zdá veľa hodiť desaťkorunu. Ani synovcovi si už dávno nič nekúpila. Nič si nikomu dobrovoľne nedarovala, tak si to osud vzal nasilu. To máš za svoju lakomosť! Žgrloška chamtivá!“
V tom zazvonil vchodový zvonček. „Neotvorím, určite sú to roznášači reklám pri bráne. Prečo mám stále ja? Nech im otvorí kto chce!“, hundrala som si. Zvonček však i naďalej vytrvalo zvonil. Opakom ruky som si utrela slzy a išla zodpovedne otvoriť.
„Dobré ráno, nadiktujte mi stav vášho plynomeru“. Spomenula som si, že bol oznam na bráne. V tom som ho spoznala. „Igor!“ Zvítali sme sa. Bolo vidno, ako ho potešilo, že ma vidí. Pustila som ho ďalej. Porozhliadol sa po izbe. Videl moju uslzenú tvár. Zhodnotil situáciu. Opýtal sa, čo sa stalo. Rozpovedala som.
„Len aby sa horšie nestalo. Sú aj horšie veci. Zlomená noha by bola horšia tragédia. Mne sa stala podobná situácia: Raz som išiel som na trh, keď ma zastavila jedna chuderka. Vraj nemá na chlieb pre deti. Chodí upratovať a tam sa jej kolegyňky zložili na darček k meninám. Ona ho ale musí potajme rýchlo predať a kúpiť jedlo deťúrencom. Načo by jej bol. Dá ho strašne lacno. Nuž som jej chcel pomôcť. Dala mi to i s igelitkou. Doma som vtiahol zabalenú darčekovú sadu. Boli tam dve fľaše, káva a bonboniéra. Vo fľašiach bol starý čaj. Bonboniéra bola prázdna a v dóze od nescafe zem. Tak vidíš, aj takému múdremu úradníkovi, ako ja sa to stane“, zavtipkoval. Bez úspechu. Len som si mlela svoje:
„Vidíš, aká som skazená. Pánbožko si ma preveril – a ja som zlyhala. Som sentimentálna, naivná, hlúpa a lakomá. Chcem aj to, na čo nemám právo. Povedali mi, že je to kradnuté. Ja som sa len zasmiala. Aký som to človek! Som chamtivec bez chrbtovej kosti. Tak mi treba! Ešte by som im mala doplatiť, že mi otvorili oči. Veštica, psychoanalytička, numerologička, či psychologička by ma jasnejšie a stručnejšie neodhadli. Načo sa modlievam, keď som hnusoba?“
Igor sa zasmial. „Ani som nevedel, že vyberanie kontajnerov je až taký dobrý zárobok. Ani neviem, či sa mám teraz smiať, či plakať s tebou. My sme sa našli. Rovnako sme naivní a dôverčiví. Napokon, veď sme v živote už stratili viac. Načo plakať nad rozliatym mliekom. Zaspievam ti ako Karel Gott: Kdyby ja znal součet strát, já nemoch, nemoch by sem spát....“, zatiahol melodicky. Rezignovane som sa usmiala.
„Si dobrá a rozumná žena. Vždy si sa mi páčila. Neuveríš mi, ale viem ako si žila. Stále som ľutoval, že sme sa nezosobášili spolu mi dvaja.“ Až vtedy som si spomenula na telefonát veštici. „Bože, veď je to on!“
Kým som ja navarila obed on poodpisoval plyn u ostatných nájomníkov. Podvečer sme išli pre Igorove najnutnejšie veci. Odvtedy sme si žili šťastne, ako v rozprávke. Náš príbeh mal síce trápny začiatok, ale prežili sme spolu pekných pár šťastných mesiacov. Navzájom sme sa nepodviedli, tak sme sa ani životom necítili podvedení. Veštica z telefónu i stará cigánka z detských čias mali pravdu. Neraz ma život podviedol. Mne sa teraz vynorilo len pár čriepkov z neho.
A teraz tu sedím a plačem nad osudom v prázdnej kuchyni. Život mi uštedril záverečný podraz. Manžela mi zrazilo auto. Šofér ušiel, ani sa nepristavil. Ostal ležať v bezvedomí na studenej ceste. Navyše sa ešte i podchladil. Teraz leží v nemocnici a dni má spočítané. Sviečka dohárala. Zažala som svetlo a nachystala si suroviny na koláč. Upečiem a naplním a zajtra poobede pôjdem za manželom do nemocnice. Premôžem slzy a pocit podvedenia. Život ma učil a skúšal práve tým, čo som považovala za podrazy. Život treba žiť a nájsť naň silu, aj keď ten náš spoločný už bude trvať len pár dní.
Helga