Zázrak pre moju ženu
Vyložila mi z kariet viac, ale toto ma veľmi zamrzelo. Uvedomujem si, že toto je ozaj slabé miesto mojej povahy. Moja žena nie je ani mimoriadne pekná, ani vyzývavá. Skôr naozaj. Zlostí ma jej pokora. Viem, čo by druhí muži za to dali, byť doma vládcom. Aby som bol úprimný, ani ma nehnevá, že nemáme deti. Je to aj mojou vinou. Pred svadbou som ju vyhnal na potrat. Už vtedy súhlasila so všetkým, čo som chcel ja.
Jej sestra má štyri. Zazlievam im to, lebo živoria. Moja zákonitá im tajne posiela balíky šatstva i sladkostí. Moje ťažko zarobené peniaze posiela „von oknom“. Viem, že v listoch vychvaľuje naše manželstvo, čo ma hnevá o to viac. Už ju nebijem, ani sa nehádam. Zabuchnem dvere a ujdem.
Dnes som mal zas zlý deň a o to horšiu náladu. Na večeru mi dala zemiakovú omáčku, ktorú neznášam. Nakričal som na ňu a vybehol do decembrovej zimy. V neďalekej krčme sa svietilo. Objednal som si poldecák a pivo. V peňaženke som mal niekoľko väčších bankoviek. Všimli si to dvaja somráci a hneď sa ku mne pridali. Utrafili vhodné slová na moju hroznú náladu. Zaplatil som im a prvý raz som sa vyžaloval cudzím ľuďom.
V pohostinstve som dlho nevydržal. Odišiel som. Na chodníku sa znenazdania vyrojilo zo sedem šesť až desaťročných cigánčeniec. Pustili sa do mňa, ako sršne. Nestačil som ich odháňať. Nedali sa. Uchytili mi peňaženku a stratili sa v okamihu v decembrovej hmle, tak náhle, ako sa objavili. Takmer som neveril, že to nebol sen. Bol som otrasený z lúpeže, hanby, pokorenia. Mne, stokilovému a 180 cm vysokému chlapovi, rozbili nos. Mohli mi kameňmi kľudne rozbiť hlavu. Bolo ich priveľa. Obratní, zlí, vycvičení a bezcitní. Inštinktívne som siahol do vrecka a vytiahol Markinu bielu, voňavú a vyžehlenú vreckovku. Poutieral som sa. Vždy mi vnucovala čisté vreckovky a pravidelne vymieňala špinavé.
”Nemám súkromie ani vo vlastných vreckách. Čo ti to poradila nejaká bosorka? Robíš na mňa nejaké kúzla, či čo? Boh vie, či aj nie. Že som si ja len takú chuderku vzal“, kričal som občas v hneve. Teraz ma ten kúsok čistej lásky dojal. Reprezentoval kus čistého domova. Pobral som sa radšej domov.
V spálni sa svietilo. Potichu som vkĺzol do kúpelne a dal sa trochu do poriadku. S neskrývanou nehou som otvoril dvere na spálni. Manželkou trhlo. Na posteli mala zas rozložené banány, čokolády a iné drobnosti, ktoré starostlivo triedila do štyroch balíčkov. Chcela cez to rýchlo prehodiť deku, ale nestihla. Zatváril som sa, že to nevidím. Prvé, čo ma napadlo, pochváliť ju, že zas prezlieka periny.
”To sa mi v nich bude dobre chrápkať. Na zajtra uvar perkelt a dnes by som chcel ísť skoro spať”. Zazdalo sa mi, že omladla. Pod jemnými vráskami som opäť zazrel prekvapenú, zaľúbenú tváričku, ktorej som dakedy sľuboval šťastnú budúcnosť. Odišiel som, no tajne som počúval jej tichučký telefonát.
“Predstav si Martuška. Zažila som zázrak. Môjho muža asi vymenil vonku anjel. Ja ho nepoznávam. Ukladala som ti práve darčeky do balíčka, keď sa znenazdania objavil. A predstav si, nič nevidel. Dokonca ma pochválil, že prezliekam periny. Mal úplne inú tvár. Asi sa k Vianociam naozaj stávajú zázraky. Oplatí sa modliť k anjelovi strážnemu. Práve toto som si od života roky želala. Ja ho stále ľúbim. Hoci som si to doteraz nemyslela, aj on mňa. Dostala som k Vianociam najkrajší vianočný darček“.
Od dojatia mi stiahlo hrdlo. Napadlo mi, že dnes sa naozaj stal vianočný zázrak. Tých malých čertov mi poslalo samo nebo. Pomohli mi otvoriť oči. Spoznať pravé hodnoty. Čo je láska - doživotná opora milujúcej manželky v porovnaní s niekoľkými darovanými pomarančmi? V návale citu som sa rozhodol, že v najbližšom čase pôjdem do detského domova a rozbehneme adopciu. Obom nám na deťoch záleží. Aj mne, aj keď som sa robil tvrďas. Najmä však Marke. Nikdy sa to neodvážila navrhnúť. Tak prečo neurobiť ten obyčajný domáci zázrak rodiny.
”Bože, už viem, čo chcem. Chcem byť, ja obyčajný, hundravý chlap, živým zázrakom pre moju ženu.“
Veštica Helga