Pohreb
Na pohreboch je to normálne. V kaplnke cintorína je asi 20 ľudí. Nikto za mnou neplače. Prichádzajú k mojej truhle a čumia na mňa s hraným súcitom.
„Ale zostarla! Strašne vyzerá! Preslopala sa. Chúdence deti...“
Moji traja synovia tiež oľutovali, že sa boli naposledy na mňa pozrieť. Umierala som v nemocnici. Moji traja synovia majú na tvárach pubertálne vyrážky a v hlavách rozpačité myšlienky. Hrozia sa ma. Ledva si pozháňali biele košele a čierne kravaty. Tie kravaty ma nemrzia, veď kto by v 14, 17 a 19 rokoch ich mal doma. No aspoň biele košele som im mohla kúpiť. Je mi to ľúto. Zanedbávala som ich. Teraz mi je ľúto mnohých vecí. Za života som ľutovala hlavne samú seba. Preto som pila, aby som zabudla. Také boli počiatočné výhovorky. Najprv mi chuť borovičky a rumu nechutila. Poldecáky som si lievala do malinovky. Bože, akú strašnú chuť mám, znova si naliať... Biologické telo už nemám, ale trápenie ostalo. Čo by som dala za pohár vínka. Nuž čo, počkám do karu. Všetci budú popíjať. Aspoň sa prenesiem do ich myšlienok. Je to výhoda mŕtvych. Nie je to ozajstná chuť, ako za živa, ale aspoň niečo.
Obrad sa už mal začať. Ľudia zo svokrovej strany si začínajú z nudy šepkať banality. Moje telo ostalo na pódiu opustené. Tak som si aj ja pripadala celý život – opustená. Čo je to oproti osamelosti mŕtvych. Telo ešte všetko zmierňuje, dáva šance, nádej, možnosti. Ja sa už nedokážem ani polepšiť, ani si polepšiť. Mám smútok taký hlboký, ako by som bola pripútaná na dne hlbokého jazera. Spustili ”pohrebný pochod“: Zbor Židov. Je to monumentálne a sugestívne. Vypadlo niekoľko sĺz. Hanka sa rozplakala. Moja jediná kamoška Hanka s veľkým premáhaním zdržiavala rumázganie. Spomenula si, ako sme ju nejeden raz spolu púšťali. Vždy ju mala rada, kým ju nezačala počúvať na každom pohrebe, kde musela ísť. Koľko som sa nachodila, aby som jej ju kúpila, ale všade bola platňa vypredaná. Mala by si ju od svokra vypýtať. Sám od seba jej ju nedá a ja to už nemôžem zariadiť. Je to strašné, keď už nič nemôžem. Bezmocnosť je najťažší posmrtný trest. Čo som len všetko mohla za živa. Vtedy som sa zlostila na to, čo všetko nemôžem. Čo to bolo proti tomuto, keď naozaj nemôžem.
Kňaz odrieka sugestívny prejav – pre živých. Väčšina pozostalých je tak stará, že onedlho budú takto tiež ležať. Uvedomujú si to. Ja som ešte nemusela, keby som sa bola trochu snažila. Bola som presvedčená, že sa dožijem len toľko, ako môj otec. Zomrel 39-ročný. Mala som vtedy rok. Mame sa možno vdovský život páčil, mne sirotský nie. Veď sú to myšlienky mojej Hanky. Vždy ma pred všetkými ospravedlňovala aj týmto. Je to hrozné, že zo všetkých kolegov, kolegýň, susedov, kamošiek a známych, ktorých som za 40 rokov poznala, príde naposledy len jediná. Ožranom sa vraj na pohreb nechodí. Sami si vybrali túto pomalú samovraždu, tak dosiahli, čo chceli. Moja posledná rozlúčka! Objala som Hanku. Rozdrgľovala ju zimnica. Trasie sa, chúďa. Už ani to nesmiem, objať. Z môjho objatia možno nejde hrôza, ale chlad. Teraz mám už iné vibrácie. Keď sa mi pri tej nešťastnej operácii zastavilo srdce, vzlietla som za ňou. Bolo to ľahké, stačila jediná myšlienka. Spala. Zavolala som na ňu. Zobudila sa, ale netušila prečo. Preťažko je dať živým na vedomie, že sme tam. Skúšala som, čo som mohla, ale počula to len ako tresknutie do dverí. Pomyslela si, že to bývalý manžel od bezmocnej zlosti aspoň kopne do dverí. Nikto, okrem lekárov, ešte nevedel o mojej smrti. Život pôjde ďalej. Nič sa nestalo, nič sa nezmenilo. Všetko pôjde ďalej i bezo mňa. Ku koncu som i tak bola len na príťaž. Nikto sa už nechcel ani so mnou stretnúť. Drankala som víno, moje vínečko – môj liek. Pokožku som mala popolavú, škaredú, z úst bol cítiť metylalkohol. Všetko som ignorovala. Po vínku mi zružovela a omladla pleť, no spustila sa nezadržateľná lavína, čo túžila piť. Alkoholik má už jedinú kamarátku, čo nesklame a nevyčíta – fľašu. Ľudia sú nevyspytateľní, fľaška stála.
Obrad sa skončil. Rakvu zatvárajú. Je to zlý pocit. Obecenstvo vychádza z kaplnky. Hádžem sa každému do náručia. Prosím, aby ma nenechali zahrabať do jamy – na dne stojí voda. Svokrove sestry a sesternice drkocú zubami. Držia sa pod pazuchami, snažia sa vzájomne zohriať. Niektoré vidím po prvý raz. Svokor ich pozval, nuž prišli. Je tu i bývalý manžel. Vyzerá strhane. Sviňa, on je všetkému na vine. Tak som sa obhajovala, kým som žila. Teraz a tu je už všetko nekompromisne jasné. Moje chyby sú jednoznačné. Viem, čo musím spraviť. Nemám veľa času. V tejto dimenzii by som mala mať čas, ale je to opačne. Váhať som mohla v tele. Neviem, čo ma čaká, ale musím sa rozlúčiť s týmto svetom, minulosťou, myšlienkami i túžbami, čo ma brzdia a ťažia. Moje terajšie telo je podobné živému, ale iba energia bez obrysov. Ľuďom musím odpustiť a aj mne by malo byť odpustené. Naše kontakty sa musia pretrhnúť. Zastali pri jame. Navŕšená je žltá hlina. Poletuje mokrý sneh. Ešte ráno svietilo slniečko. Na dedine, u babky, vždy hovorievali, že opilcom na pohrebe prší. Čo by som dala za to, aby som toto nemusela prežívať. Najviac plače svokor. Už sa za slzy nehanbí. Netušila som, že ma tak veľmi mal rád. Hanka sa so mnou i teraz v duchu háda. Vytkla mi, že prišla o kamarátku, akoby ja som neprišla o všetko. Čľaplo to. Truhla spadla na dno. Rozplakali sa i ostatní – i ja. Odídu a mňa nechajú bezmocnú. Moje telo, na ktoré som si zvykla, sa bude rozpadať a hniť. Toľkokrát som sa maľovala, cvičila, jedla – a načo to všetko? Môj hnev a ľútosť robili vôkol ešte väčší chlad. Všetci sa triasli. Hankina kytica dopadla na moju rakvu.
Obrad sa definitívne skončil. Kondolencie deťom, svokrovi i bývalému manželovi. Rozchádzajú sa. Idú domov na guláš. Pripijú mi, zapália sviečku. O 18. hodine si pustia televízor. Všetci chcú vidieť, ako švagor vyhral v Kolese šťastia 30 tisíc. Každý sa radšej pridá k úspešným. Podojedajú a porozchádzajú sa domov. Po mne ostane maličká fotka pod sklom na stolíku. Aby som bola spravodlivá, lebo už sa iná nedá byť, ostane po mne kopa problémov, ktoré som svojim nezodpovedným životom zavinila. Potiahne ma to tam, kde si to možno odčiním. Osamelý svokrík si nalieva pohár vína. Môj zlatý svokrík. Musím ho objať. Spolu sa strieskať donemoty, kým ešte aspoň takto môžem...
Veštica Helga