Sen
Studené boli aj Beatine oči. Okále manželky na rozvodovom konaní. Zatúžil opäť zazrieť očká Beatky, keď ešte spolu chodili, keď ho ešte ľúbila.
„Ľúbila“, - vyprskol a odhodil paplón. Vstal. V zrkadle sa zablyskla jeho strhaná popolavá tvár. Oceľový lesk ju zdeformoval do krutej neprirodzenosti. Bolesť pozvoľna slabla. Ľahol si a zaspal.
„Emil!“ - začul mužský hlas. Strhol sa. Nevidel nikoho. Bol sám.
„Emil!“ – ozvalo sa naliehavejšie.
„Môžem Ti pomôcť, ak chceš. Neoľutuješ“, - vtieral sa hlas.
„Všetko je v poriadku. Počuješ ma, ale vidieť ma nemusíš. Nie je To dôležité. Viem splniť akékoľvek ľudské želanie. Mám neobmedzenú moc“, - vkrádal sa hlas do zmysle.
„Želanie? Tak ma zdvihni z postele, ty chytrák neviditeľný“, - vyprskol Emil posmešne do tmy.
V tom sa ocitol pod stropom. Opretý o neviditeľné zábradlie hľadel dolu na svoje telo. Bol to ohromujúci, ťažko opísateľný pocit. Myšlienky mu lietali, ale hovoriť nemohol. Potešilo ho, že sa vie čudovať. Žije. Len jeho telo leží ako mŕtvola.
„Už mi veríš, Emil? Všetko je možné, keď chcem. Ja som pánom tohto sveta. Som neobmedzeným vládcom vášho hmotného, materiálneho, vesmírika. Viem o každej zlej myšlienke, cítim každú vibráciu, záchvev čohokoľvek živého“, chválil sa.
„Chcem späť do svojho tela“, - zvolal Emil.
„Chcem dolu! Nepoškodí sa mi mozog? Budem vedieť zase normálne žiť?“ – chrlil vyplašené myšlienky. „Chcem späť!“ – skríkol zo zvyšku síl.
„Ako si želáš, Emil. Splnil som len tvoje želanie. Dohodnime sa. Dáš mi kúsoček zo seba. Zaobídeš sa bez toho. Bude sa Ti ľahšie žiť“, vyjednával neviditeľný.
„Ty chceš moju dušu! Bože, ako v rozprávkach“, - pochopil zrazu Emil.
„Potrebujem z prsta pár kvapiek tvojej krvi. Nebolí to. Potom stačí súhlas a ožijú všetky tvoje predstavy. Napríklad bývalá manželka už zajtra ráno havaruje. Nebude to nič vážne, len tvár jej zostane zohavená. Chcel si to tak nie? Dám Ti dar – moc. Čokoľvek si silno predstavíš, to sa Ti splní. Pomstíš sa bývalej manželke, terajšiemu šéfovi, všetkým čo Ti ublížili. Netušíš ako príjemne chutí moc. Skús to a sprotiví sa Ti slabosť“, provokoval tajomný.
„Nechcem!“ – zvrieskol z posledných síl a pokúsil sa pohnúť rukou. Išlo to.
„Žijem. Som. Myslím!“, - odľahlo mu. Zvon na veži odbil jednu.
„Sny! Samé hlúposti“, - presviedčal sa. „A čo ak nie? Čo ak sa opäť ozve ten neznámy hlas? Beáta... Musím zavolať bývalej manželke“, - uvedomil si. Vytočil jej telefónne číslo. Dlho vyzváňal. Zdvihla.
„No, čo je?“ – ozvala sa otrávene. Z hlasu bolo počuť, že pila.
„Beátka, chcem ťa poprosiť, aby si zajtra nejazdila autom“, nútil sa do pokojného tónu.
„Je to už len moje auto a moja vec“, - ohradila sa.
„Prepáč, fakt nechcem podpichovať...“ – zmieroval ju chlácholivo.
„Pila som. No a čo! Si azda jasnovidec, že si to vedel? Ty si vždy vedel všetko dopredu. To bolo na tebe najneznesiteľnejšie...“ Oľutoval, že zavolal. Aj tak si urobí po svojom, ako vždy.
„Nebudem si zaťažovať svedomie výčitkou, že vinu na havárii nesiem ja a moja potlačovaná zloba. Moje zlo ani predstavivosť aj tak nezavážia. Maj sa a dávaj si pozor“, - zakončil rýchlo rozhovor.
Vytiahol roletu a otvoril okno. Do izby vnikol chladivý vzduch. Pod paplónom sa skrútil do klbka. Srdce mu búšilo.
Na obed druhého dňa mu zavolal kamarát policajt:
„Vieš o tom, že tvoja bývalá havarovala?“ – Nevedel. V noci to tušil a varoval ju. Škoda, že neposlúchla.
Helga