Kliatba

Kliatba

V ten večer bola Marta mimoriadne nervózna. Nevedela prečo. Bola sama doma, lepšie povedané len s mobilom. Dospelé deti si išli po svojom a muž bol na zárobkoch v cudzine. Už obtelefonovala všetky svoje kamarátky - teda len tie dve svoje skalné, čo vydržali počúvať jej neopodstatnené ponosy. Zrazu jej do očí padol časopis o veštení a v ňom inzerát na vešticu. Zavolala si. Ozval sa jej príjemný hlas.
"Ja mám plno problémov. Chcela by som vedieť, kedy ma už konečne čaká šťastná budúcnosť", vyhŕkla Marta.
"Máte na sebe cudziu energiu. Niekto vo vašej blízkosti je v nebezpečenstve. Je to žena, staršia žena. Práve prežíva niečo strašné. Je tam strach, bolesť a bezprávie. Cítim to na očiach. Mám v nich zvláštny tlak. Nie je to vaša mama, ale môže to byť svokra."
"So svokrou sa veľmi neznášame. Vykrikuje mi, že som lakomá a ja že som vyhnala syna do ďalekej cudziny zarábať peniaze", obhajovala sa.
"Tá žena býva neďaleko vás. Zomiera. Cítim to zlo, čo sa jej deje. Tragédiu. Sú tam cudzí, zlí muži. Pravdepodobne ju prepadli. Bežte jej pomôcť, aby ste neoľutovali", tvrdila veštica.
Marta zložila, že ju nebude počúvať.
"Čo keď zaútočia aj na mňa? Načo sa budem starieť. Je stará, aspoň zdedíme a predáme jej dom." Naliala si borovičky, aby ju prešla nervozita. Kopla si i druhý štamperlík, ale znervóznela ešte viac. Vonku pršalo a bola tma. Niečo akoby ju ťahalo. Vzala si dáždnik, baterku, pršiplášť, nôž a kus polena.

Prebehla, krčiac sa ulicou. Dvere na starom, ošarpanom domci boli otvorené. Opatrne sa vkradla do pološera. Z lampy z ulice zbadala na zemi ležať do kozla poviazané telo. Zabudla na opatrnosť a rozbehla sa k nej. Starkej okamžite rozrezala hrubým špagátom zviazané ruky, nohy a aj uzol okolo hrdla. Zažala. Telo bolo už akoby bez života. Okamžite si spomenula na kurz prvej pomoci ešte zo školy. Dávala jej striedavo umele dýchanie z úst do úst a masáž srdca. Nevie ako dlho to trvalo, ale starká sa nadýchla. Vzala ju na ruky, preniesla do postele, prikryla perinou a dala jej napiť sa vody. Potom našla fľašu rumu, tak i tú jej dala k ústam. Babka sa rozkašľala a úľavou sa rozplakala. Nechala ju vypiť poriadne dúšky, nech sa trochu zohreje a pripije aby zaspala.
"Vďaka Bohu! Dievka moja. Tak som ťa v duchu volala. Prosila som Boha, aby mi ťa poslal. Bola si moja jediná nádej. Vieš, vtrhli sem štyria chlapi a, že kde máš peniaze, stará babizňa. Daj, lebo ťa zaškrtíme. Nič som im nechcela dať, veď sú to moje jediné peniažky, čo som si odkladala na pohreb, aby ste potom so mnou nemali výdavky a v zlom ma nespomínali", žalovala sa starká. Marta sa až teraz rozhliadla po skromne zariadenej, ale predtým vyupratovanej izbietke. Všetky šuplíky boli pootvárané, všetko povyhadzované a porozbíjané.

"Dievka moja, jeden mi takú tresol päsťou do tváre, že som hneď spadla na zem. Druhý ma kopal do brucha. Ďalší ich len súril, aby sa ponáhľali, že čo keď niekto príde. Zviazali ma tak, ako si ma našla. tránok na krk a tým že mi zviazali ruky a nohy za chrbtom, bolo len otázkou času, kedy to moje telo nevydrží byť dozadu prehnuté a sama seba zadusím. Najprv povedali, že keď poviem, kde sú peniaze, tak ma rozviažu. Ale potom jeden siahol pod matrac a našiel ich. Hneď utekali preč a mňa s nadávkou nechali takto. Vraj už mám aj tak načase skapať", rozprávala celkom súvisle.

Marta jej znovu priložila k ústam fľašku rumu. Babka si potiahla, ale rozprávať neprestala. Nevesta ju nechala, videla, že to svokra potrebuje. I v nej sa niečo zlomilo Pocítila k tejto starej žene nielen ľútosť, ale aj tak nasilu potláčanú lásku. Akoby zrazu pocítila celú tú ťarchu života, ktorú starká musela prežiť, kým ako vdova ťažko deti vychovala .
"Vieš, spáchala som ťažký hriech, dievka moja. Musím sa ísť z toho vyspovedať, ale neviem, či mi pán farár a pán Boh odpustia. Dopustila som sa kliatby. Kým som ležala zviazaná a sily ma už opúšťali, nie aby som prosila pána Boha za odpustenie svojich hriechov, ale prekliala som tých lotrov. Vieš, chceli ma zadusiť. Mňa, čo som im v živote nič neurobila. Nech aj oni takto postupne zdochýnajú. Nech sa pomaly zadusia. Nech skapú tak, ako si zaslúžili, ako mne krivdu spravili. Nevedela som na nič iné myslieť ani vtedy, keď už som mala mrákoty pred očami a povraz sa mi zabáral do krku.", fikala nešťastne. "Som ja to len hriešne stvorenie. Celý život sa snažím žiť poctivo a pred smrťou si to tak pokazím. Keby si ma nebola zachránila, tak už som dávno v pekle. A potom, že Boh neexistuje. Poslal svojho anjela, aby ťa privolal, keď už moje myslenie na teba bolo prislabé. Možno, že nechcel, aby som zomrela v hriechu z kliatby, ktorú som ako slabý človek nevedela v sebe potlačiť," plakala, ale pozvoľna šok a alkohol začínali pôsobiť. Viečka sa jej zatvárali. Keď babka zaspala, rozplakala sa i Marta. So slzami z nej odchádzalo i všetko čierne z duše. Dopila fľašku rumu a potichu si ľahla k starému chudučkému tielku s červeným pásom na hrdle.

Na druhý deň za zbehla skoro celá dedina, keď z neďalekého rybníka vyťahovali staré, ukradnuté auto. Na premoknutej ceste dostalo šmyk. Zviezlo sa z rozbahneného klzkého brehu dolu do vody. Všetci štyria chlapi zanedbaného výzoru boli utopení. Zadusila ich voda. V krvi im namerali vysoké promile alkoholu. Vo vreckách mali hrste peňazí.

Babička sa vyspovedala a chytila druhý dych. Vnúčik s mladomanželkou sa nasťahovali k nej. Starý dom sa poprerába a pristaví. Veď už čochvíľa bude prababka. Veď viete koľko je treba na také bábätko naháčkovať svetríkov?

Helga