Horoskopy
Dnes je Štvrtok, 14.12. 2017, meniny má Branislava Bronislava
VEŠTENIE - poraďte sa o Vašej budúcnosti

Vianoce

Volám sa Marienka. Mám 11 rokov a píše sa rok 1941. Je vojna, ale front cez našu dedinku ešte nešiel. Je štedrý večer. Stmieva sa. Vešiam stromček. Som najstaršia.

Sestričky sú ešte vonku. Nevoláme ich. Má to byť vianočné prekvapenie. Kým sme boli menšie, zdobievala stromček mama v noci. Ráno nás privítala krása. Minulé Vianoce ozdoboval jedličku otec. Týchto sa nedožil. Napriek všetkému jeho grobianstvu prehĺtam pri spomienke na neho hrču v hrdle. I ruky sa mi trocha chvejú. Bojím sa rozbiť sklenú guľku. Čím viacej sa snažím, tým sa viac bojím. Mama mlčí. Varí v kuchyni kapustnicu. Na kuchynskom stole je plno riadov. Upečené opekance čakajú, kým v hrnci zovrie posolená voda. Mlynček na mak je už našraubovaný na rohu stola. Som naň pyšná. Kúpila nám ho starká, hoci sama ešte tlčie mak v mažiari. V kuchyni je teplo, trochu para. Mama otvára na zeleno natreté dvere s okienkami aby mi do izby išlo trochu tepla. Strhnem sa, keď prehovorí.
„Hádam by si už mohla zakúriť, nech je nám teplejšie. Večer nepôjdeme hneď do perín. Aspoň si o Ježiškovi zaspievame, keď nás už s darčekmi obíde“, vzdychla si. Podišla bližšie, roztriasla na vetvičke anjelské vlasy. Pochválila ma a smutne sa usmiala. Možno mi chcela ešte niečo povedať, ale na rozpálenom sporáku zasyčí voda. Vybehne. Stojím na stoličke. Malý stromček uprostred stola začína byť krásny a vonia, aj keď sklenených guličiek je len pár. Vlani otec veľa rozbil.

Vlani, ako je to dávno. Otec zomrel v septembri. Nedožil sa týchto Vianoc. Jeho krik nechýba nikomu, ale dobrý otec chýba vždy. Je mi ľúto, že ho niet, hoci viacej mi bolo ľúto, že nikdy, ani v tých najkrajších chvíľach nebol na nás dobrý. Tak veľmi sme po tom túžili. Mama nás chlácholila, že je chorý, rozboľavený, smutný, že sa mu nepodaril jeho životný sen, zato, že sa oženil a mal deti. Ale i tak to nebol dôvod, aby nás týral. Veď aj tie svoje posledné Vianoce dokazil.

Pamätám sa na to, akoby to bolo včera. Vešali sme s otcom stromček. Vôkol nás samé prázdne krabice. Doma stočené salónky, plnené lacnými tvrdými cukríkmi boli ťažké, preto sa dávali na najhrubšiu časť halúzky. Mama, tak ako i dnes, rozpálená od sporáka prehodila, lebo sa jej zrejme zdalo, že je už dlho ticho: „Dajte pozor! Dnes je štedrý deň, nezabite guľku, aby ste sa dožili budúcich Vianoc“. Otec sa rozčertil a zrúkol: „Ty vždy táraš do vetra“. Mlčali sme, veď čože sa dá na to odpovedať, ale zrejme sme ho tým rozdráždili ešte viac. „A just zabijem tú najkrajšiu. Čože sa mi môže stať!“ Sklená guľka zarinčala na zemi. V sklenených čriepkoch sa zrkadlilo svetlo. Prišlo mi jej ľúto. Zliezla som zo stoličky a išla som ju zdvihnúť. Treba pozametať drobné sklíčka, aby dakomu nepichli cez tenkú podrážku do nohy.
„Roztlčiem ju na prach a posypem si ním škrabošku, keď budeme mať zas maškarný bál na Fašiangy“, povedala som mame.
„Ták, ty len čakáš, kedy rozbijem guľku. Všetci dáko tuho čakáte na moju smrť. To by sa vám tak hodilo, keby som už skapal, ale ja vás živím, vy darmožráčky. Tú radosť vám neurobím. Netešte sa. Alebo, čoby nie! Tu máte, nech sa vám splní. Ja vám dožičím!“, kričal ako bez rozumu a práskal o zem jednu guličku za druhou. Teraz sa uvidí, či dožijem, alebo skapem. Skočil zo stola na stoličku, až sa jej prelomilo dno. Jedna noha mu ostala dnu. Spadol. Udrel sa. Vstal, vypantal si nohu. Dívali sme sa ako skamenené, ako trieska nevinnou stoličkou o kachle. Mama sa spamätala prvá. Snažila sa zachrániť čo sa dalo rukami i slovami. Z hnedej lakovanej stoličky ostalo niekoľko kusov polámaného dreva, akurát len do pece. Otec sa hodil oblečený do perín. Pozametala som čriepky, no už sa mi z nich nechcelo drviť iskrivý prášok. Mama ich potĺkla na drobné kúsky a schovala na kredenc do krabice. Poslala ma požičať od starej mamy stoličku, aby sme mohli všetci sedieť pri slávnostnej večery.

Starká sedela pri okne a čítala z modlitebnej knižky. Ešte svetlo nezažala. Podvedome som sa poobzerala. Z hrady po minulé roky vysieval stromček, skôr stromčíček. Pod bielym plátnom zakryté čakali mäkké koláče. Z rúry voňala dopekajúca sa sliepka na zajtra. Polievka z nej už isto bola v studenej komore. Sadla som si a čakala som, kým starká domrví perami. Na stole svietil do šera snehobiely obrus, vyšívaný so zažatými žltými sviečočkami a zelenými vetvičkami z jedličky. Teplo a útulné ticho.
„No, čo , moja zlatá. Čo zas potrebujete.“ Spýtala sa, keď som už skoro zabudla po čo som prišla.
„Stoličku požičať. Apa rozbil“, vyriekla som, dívajúc sa na známe vrásky. Po mojej prosbe ostali unavenejšie.
„Je opitý?“, hlesla. „Nie, iba sa nahneval, keď mu mamka spomenula, aby nerozbil niečo, že by do roka zomrel. Keď skákal dolu, tak sa to stalo“, vysvetľovala som horlivo hladná, voňajúc vône. „Čo sa ten Jano dáva na takú robotu, keď ho to rozčuľuje“, hundrala si popod nos jeho svokra. Vstala, odložila malú čiernu knižku, podišla k stolu a odkryla jednu misku s koláčmi. Ponúkla ma.
„Pán farár hovorili, že je dnes pôstny deň a platí už aj pre deti od siedmych rokov. Nemôžem“, bránila som sa.
„No len si zober. Ty sa pri tvojom otcovi napostíš dosť celý rok. Veď si len kosť a koža“, hladkala ma akosi neprítomne stará mať.
Skúšala som premôcť vôňu i seba
„Veď ti mäso nenúkam. Kúsok koláča môžeš“, presviedčala ma. Dlho nebolo treba. Načiahla som sa. „Veď ja to nikomu nepoviem. No kto napiekol lepšie, mama, či ja?“ Nechala si lichotiť s oživenými očkami. Chválila som a zjedla z každého päť kúskov. Pri poslednom som sa premáhala, lebo som si spomenula, čo sa deje doma. Apa sa bude zlostiť, že som neskoro prišla a večer nebudem jesť poriadne, čiže hltavo.

Keď som vošla, teperiac stoličku zakričal, aby som rýchlo zavrela dvere, že fučí zima. Znova vešal stromček. Nejako mu nedal pokoja. Mal už vypité. Bolo to poznať. Keď dával špic, zamotal sa a či čo a spadol zo stola. Spadli obaja. Otcovi sa nestalo nič a vlastným telom neúmyselne zachránil i pár ozdôb. Zabohoval a dopil mame rum, čo mala do koláčov.
Neodvážila sa nič povedať. Hodil sa do perín a tvrdo zaspal. „Zobudíme ho až na večeru. Dovtedy ho hnev snáď prejde.“ Mlčky sme náhlivo zbierali spúšť, aby nás nezastihli deti. Privesili sme pár malých červených jabĺčok, pozlátených orechov a ozdobených perníčkov. Na tenké pásiky sme nastrihali pozlátko. Bol celkom pekný. Kým som odkladala prázdne krabice, mama pripla malé sviečočky.

A začali sa Vianoce. Dnu vtrhli uzimené, zasnežené sestričky. Pustli studený čerstvý vzduch a plno vresku, ktorý v zapätí nedetsky stíchol. Mama ich odháňala od sporáka, aby im nezašlo za nechty. Anička mala osem, Boženka päť rokov a mamina zástera sa už hodne vydúvala. Na jar nás bude o jedného viac. Viac o jedného hladoša. Až bude chlapec, nebude darmožráč, ako my. Otec by sa možno upokojil a možno by sa upol na pokračovateľa svojho mena a rodu. A i nám by sa poľahčilo. Mne to bolo jedno, chlapec, či dievka. Plienky ma neminú.

Pri sporáku sa parilo mokré šatstvo a my sme si rozdelili robotu. Boženka leštila jablká, vyberala pekné, zdravé orechy, hľadala cesnak. Pripravovala misu. Anička mlela mak. Ja som pobehovala a urobila všetko, čo prikázala mama. Nechcelo sa mi, ale vyšla som pre drevo. V drevárni bolo chladno. Prasiatko, len čo vrzli drevené dvere, zakvičalo mi v ústrety. Nič nemám. Ľutovala som, že som na neho zabudla. Prihodila som mu niekoľko jabĺčok. Viem, mama sa hnevá, že neostane nám. Vyberala som len tie najmenšie. Starostlivo som ich znovu poukrývala handrami, aby neprimrzli. Zo šera šopy som vybehla do iskriacej bieloby. Pri sporáku som hodila drevo do drevenej debni a pýtala dačo pre prasa. My deti sme ho chcel pomenovať, ale mamka to zakázala. Zvieratá na potravu nemajú pomenovať, aby nám za nimi nebo ľúto. My sme i tak oplakali a každú sliepku, ktorú sme si pamätali ako mäkučké kuriatko. Obliekla som si kabát, z ktorého mi vytŕčali zápästia a natiahla čiapku čo plietla mama zo zbytkov popáranej vlny. Zavrela som za sebou dvere a zhlboka sa nadýchla. Komíny dymili. Bolo takmer ticho, okrem samozrejmých zvukov našej dediny. Vzala som prútenú metlu opretú o stenu a odmetala čerstvo napadnutý sneh. Zapáčilo sa mi, nuž som odmietla z celého dvora, teda aj starkej a zadným susedom od ktorých berieme každý večer liter mlieka. Ich Rysula nadojí dosť. Preto cez náš dvor prejde viacero ľudí, poväčšine detí. Zas tak veľa nie, aby sa to nedalo vydržať, lebo susedia majú i bránku z druhej strany záhrady. Susedky minú veľa mlieka na maslo a tvaroh. Aj som zabudla, že odmetať sneh mi stále nakazuje otec. Neraz som za neposlušnosť dostala šusterským kopytom buchnát do chrbta. Aj tak si stále myslím, že môj otec má zo všetkých činností najradšej keď môže biť mňa. Nebolo mi teplo, ale nebolo mi zle. Cez zamrznuté okenné tabuľky som nakukla dnu. Otec už v posteli neležal. To znamená, že ma čochvíľa zavolá aby mi niečo rozkázal. Zo snehuliaka, čo by vyzeral ako Snehulienka a vítal by každého pri našej drevenej bránke, ktorého som sa strojila urobiť, už asi nebude nič. „I tak je sypký sneh,“ prehodila som si polohlasne, aby som sa utešila. Zakričal na mňa. Vošla som. Mama umývala riad, nuž som sa vyzliekla a bez slova vzala utierku. Otec už bol vyspaný a mal na počudovanie dobrú náladu. Takmer si ma nevšímal. Konečne sme dokončili prípravy.

Bolo presne šesť hodín, keď sme sadali k štedrovečernému stolu. Na stole na bielom obruse svietil svietnik s novou sviečkou. Zbadala som, že knôt sa postupne skláňa k otcovi. Nepovedala som nič. I mama sa tvárila, akoby sa otočil do kúta. Po iné roky upozorňovala, že budeme celý rok zdraví a nik neumrie, lebo čierny knôt sviečky nesmeruje na dvere, ani na nikoho z nás, sediacich okolo stola. Z kapustnice sa parilo. Opekance boli takmer čierne od maku. Otec si ich polial maminým vajcovým koňakom. Voňalo i zopár kúskov vypraženej ryby, ktorú má otec rád, koláče, misa s ovocím, poháre, lyžice a to bolo všetko. Na tanieri nás čakali jemné oplátky so zvončekom a krížikom. Poliali sme ich medom. Otec nám dokonca ošúpal cesnak a rozlúpil orechy, aby sme boli po celý rok zdravé. Rozkrojil nám i jabĺčka. Mali sme hviezdičky, on krížik. Zrejme ho to znova nasrdilo. „Som zvedavý, či si už konečne dala do kapusty aj klobásu“, zahundral.
„Dala, nebudem sa predsa každý rok s tebou vadiť pre klobásu v kapuste. Ty už máš toľko hriechov, že jedno porušenie pôstu ti neuškodí. My pri tebe by sme mohli ísť hneď a zaraz do neba“, neodpustila si mama.
„Len si dajte pozor na ústa, aby som vás hneď neposlal na druhý svet, keď sa vám tak žiada“, zahundral, ale očividne bez nenávisti, mysliac na iné. Na stromčeku v kúte sa mihotali horiace sviečočky. Zrazu bolo i u nás krásne. Všetci mlčali. Ozýval sa len cingot o taniere. Potajme sme poškuľovali po balíčkoch. Ešte skrývali prekvapenie. Ešte sa dalo tešiť. Vyzeralo to, že sa každej ujdú dva. Ale zároveň som ja, najstaršia nemusela dostať nič. Už som vopred pregĺgala slzy nad pravdepodobnou nespravodlivosťou. Domodlili sme sa. Poďakovali sme sa za večeru Bohu, nie mame. Najmladšia nosila. Ja som čítala menovky. Ušlo sa mi. Nie veľa, ale predsa. Na mamu sa možno spoľahnúť. Pod okná prišli hrať na husličkách Cigáni. Otec ich pustil dnu a dal im vypiť. Mama im strčila do vrecka drobné, aby sa rozdelili. Poďakovali, zavinšovali, pochválili stromček a išli ďalej.

Tak to bolo vlani. Tieto Vianoce sú podobné, aj keď trochu iné. I mama je iná. Mĺkva. Na stromček som naukladala pásy vaty, akože je to sneh. Vyzerá to celkom pekne. Nadnesie to, že takmer nevidno, že niet sklenených guliek, ani zvončekov. Ostali tri. Keď vyrastiem a zatiaľ sa nerozbijú, vezmem si na pamiatku žltý, Anke dáme ružový a Boženke červený. Dnešný deň sa zazvoní na mojom, aby k nám Ježiško s darčekmi potrafil. Znova varíme vianočnú kapustu, na masle, bez mäsa. Na zajtra sa pečie kohút. Polievka je zakrytá v drevárni, lebo mi komoru nemáme, len dreváreň a v záhrade pod morušou podzemnú pivnicu na zemiaky a zeleninu. Všetko sme stihli. Zajtra nerobíme nič. Aj špinavý riad strčíme do umývacieho stola. Čože, tých pár tanierov, nech zajtra máme pokoj. Aspoň raz do roka je deň, kedy sa bude len jesť piť a sa klátiť“, sľubovala mama.
„Čo je to klátiť?“, spytovala sa najmladšia. „Leňošiť a tak“, upresnila stredná sestra. Poháňala nás k stolu, hoci ešte nebolo šesť hodín. Nevedela sa dočkať. Darčeky svietili červenými mašličkami. Bolo ich viac, ale to budú hlavne tie, čo doniesli deti zo školy. Po škole sa robila zbierka obnosených šiat pre najchudobnejšie deti. Minulé roky sme sa tej učiteľskej veľkodušnosti vyhli. Tento rok patríme i my k najchudobnejším. Už sa teším, ako si detváky budú obzerať moje oblečenie a ukazovať na mňa s posmeškami. „Toto bola moja sukňa a toto bývala moja blúzka... „ Bez otca to nie je ľahšie, aj keď je tichšie. Stále si nedokážem priznať, že už viac nepríde, že je mŕtvy. Myslím na vlaňajšie potlčené sklíčka, rozbité pred rokom a na to, že mama mala vtedy pravdu. Braček sa nám narodil, ale nemal podnebie, tak sa udusil a umrel. Otec zomrel v septembri v nemocnici po operácii hrdla v Tatrách. Pochovali ho na štátne trovy. Mama nešla ani na pohreb. Tak jej to naradil pán farár. Keby bola išla, platila by pohreb a naň peňazí nebolo. Pánu farárovi zaniesla za radu sliepku. Vždy menej. Nevieme ani kde je pochovaný. Mama sa bojí ísť vyzvedať, lebo sa bojí dodatočných poplatkov. Ostal dakde sám. Veď bol taký celý život, hoci ľudí, čo čakalo na jeho lásku bolo okolo neho dosť. Ja prvá by som sa mu vrhla do náručia. Za celý môj život sa nepamätám, že by ma raz, hoci len letmo pobozkal.

Večeriame. Knôt zo zažatej sviečky sa stočil do kúta. Je to dobré. Mama je dobrá kuchárka. Z málička vie spraviť jedlo, čo vonia na celý dvor. Veď jej prischla prezývka: Žobrácka princézna. Mnohí čakajú, že sa zlomí. Mihotavý plamienok sviečky rozcitlivieva. Do kuchyne sú otvorené dvere, ale v izbe cítiť závany studeného vzduchu. V hrnci na sporáku je zvyšná kapusta s naberačkou. Zrazu kovová naberačka začala v hrnci hrmotať. Nekúrilo sa už, čiže sa nevarila. Zmĺkli sme, započúvali sme sa vyplašene. Mama nás utešila. „Aha, otec hľadá v kapuste klobásu“. Dívame sa na sporák, ale pri hrnci nevidíme nič. Prežehnala sa. O chvíľu to prestalo. Pod oknom zaspievali Cigáni. V tom zbĺkol stromček. Asi sa chytil od horiacej sviečky, či z toho chladného vzduchu, ktorý som stále cítila. Blčal ako fakľa. Mama vyskočila a hasila. Deti stále vystrašene civia. Snažím sa pomáhať, ale ešte viac zavadziam. Rozbili sa nám i tie posledné guľôčky. Moja bielučká vata len tak škvrčala a Cigáni ťahali svoju obľúbenú. „Z jednej strany chvojka a z druhej čačinka. Tam sa pasú pastuškovia, jedia kašu z hrnka.“ Dymu bola plná izba i kuchyňa. Viac miestností sme nemali. Rozkašľali sme sa. Štípali nás oči. Boženka sa rozplakala. Spevári hundrajúc odišli. Mama otvorila okno. Do izby vbehol čistý studený vzduch. Posadali sme sa na posteľ a prikryli páskovanou perinou, kým sa vyvetrá. Mlčky vystrašene sme zazerali na obhorenú, začadenú mátohu, čo bola pred nedávnom našou vianočnou pýchou. Mamička klesla na stoličku a zložila rezignovane ruky do lona.
„Apa sa nám vypomstil za klobásu“, riekla. Všetky sme sa rozplakali. I jej veľa nechýbalo. Tešila nás, ale vyzeralo to, akoby chlácholila najprv seba. „Na rok si spravíme krajší stromček a sviečky už nezažneme. Kým sa vyvetrá, choďte zavolať starkú, poslala nás, akoby chcela zostať na chvíľu sama. Vybehli sme, zabudnúc na darčeky, ktorým sa nestalo nič, lebo boli poukladané na zemi. Aj u starkej nás čakala malá nádielka. Preniesli sme ich k nám. Mama zatiaľ upratala. Starká priniesla dobrú náladu. Chceli sme vydržať do polnočnej omše, ale pospali sme. Boženku si vzala do postele mama. Anka spala akoby ju do vody hodil. Vôbec ma nekopala. Možno i kopala, ale i ja som zaspala, akoby ma do vody hodili.

Veštica Helga



 

reklama

PARTNERSKÁ ZHODA
 
O ZNAMENÍ
AKÉ SOM ZNAMENIE
BIORYTMUS
SNÁR

TV program TV program
Odpovede na Vaše otázky v priamom prenose.



Copyright 2017 Zoznam s.r.o. Všetky práva vyhradené. Obsah sibyla.zoznam.sk je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie či ďalšie
sprístupnenie obsahu alebo jeho časti verejnosti, a to akýmkoľvek spôsobom, je bez predchádzajúceho súhlasu zakázané. Napíšte nám!